Nebudem sa dnes  veľmi veľmi venovať kubánskemu národu, ktorý jedného dňa vymietol zo svojej vlasti nadvládu Spojených štátov v čase, keď imperialistický systém dosiahol vrchol svojej moci.
     
     Teraz, na 1. Mája som videl zábery manifestácií zo všetkých symbolických námestí našich miest, na ktorých sa zúčastnilo množstvo kubánskych mužov a žien.
     
     Naša revolúcia vznikla na mieste, kde to impérium najmenej čakalo; na pologuli, ktorej bolo pánom.
     
     Kuba bola posledným štátom, ktorý sa oslobodil zo španielskeho koloniálneho jarma a prvým, ktorý striasol zo seba imperialistické tútorstvo.
     
     Dnes myslím hlavne na bratskú Bolívarskú republiku Venezuely a na jej hrdinský boj proti neľútostnému drancovaniu tohoto ušľachtilého a obetavého národa, ktorý v jeden ktrásny deň, doviedol svojich vojakov aj do najvzdialenejších kútov tohoto kontinentu, aby donútili padnúť na kolená španielsku vojenskú moc.
     
     Kuba nepotrebuje vysvetľovať, prečo sme boli osamotení; nielen od ostatných štátov tejto pologule, ale aj od mnohých afrických, či iných regiónov sveta.
     
     Venezuela bola solidárna s našou vlasťou a jej podpora bola pre nás nanajvýš dôležitá hlavne v období „mimoriadneho obdobia“; poskytla nám ju  aj napriek tomu, že sme o ňu nikdy nežiadali, ani Kuba nesľubovala, že ju „splatí“ napr. našou pomocou na poli vzdelania a zdravotníctva. Bez ohľadu na jej podporu by sme boli Venezuele poskytli maximálnu pomoc.
     
     Pre kubánskych revolucionárov bola vždy spolupráca s inými utláčanými, chudobnými krajinami, politickým princípom a povinnosťou voči ľudstvu.
     
     Som nadmieru spokojný keď vidím, tak ako včera vo Venezuelskej televízii a v Telesur, skvelú, pozitívnu odozvu na „Organický zákon práce“, predložený bolívarským lídrom a prezidentom Venezuely Hugom Chávezom Fríasom. Nikdy som nevidel niečo podobné na politickej scéne našej hemisféry.
     
     Zaujala ma mimoriadne početná účasť národa na námestiach a uliciach Caracasu a tiež spontánne odpovede náhodne opýtaných ľudí. Málokrát, možno nikdy, som nevidel toľké emócie a očakávania, ktoré vyjadrili vo svojich odpovediach. Bolo viditeľné, že väčšinu obyvateľstva tejto krajiny tvoria skromní ľudia. Prichádza ku veľmi silnému boju ideí.
     
     Prezident Ekvádoru Rafael Correa odvážne vyhlásil, že viac ako dobu zmien, prežívame zmenu doby. Rafael Correa a Hugo Chávez sú kresťania; obaja. Naopak Obama; v čo on verí?
     
     Rok po zavraždení Bin Ládina,  Obama súperí so svojím rivalom Mittom Romney, v zdôvodňovaní  spôsobu, akým sa americkí vojaci dostali do priestoru domu susediaceho s vojenskou akadémiou v Pakistane, moslimskej krajine, spojencovi USA.
     
     Marx a Engels nikdy nehovorili o vraždení buržoázie. V starom buržoáznom koncepte sudcovia súdili a kati vykonávali rozsudok.
     
     Niet pochýb o tom, že Obama bol kresťan; v jednej kresťanskej odnoži sa naučil ako prenášať svoje idey, umenie, vďaka ktorému závratne stúpol v rámci hierarchie svojej politickej strany.
     
     V deklarácii princípov z Filadelfie,  z júla 1776, sa hovorí, že všetci ľudia sa narodia slobodní a rovní a že všetkým dal Stvoriteľ určité práva. Ako je známe, trištvrte storočia po vyhlásení nezávislosti, boli aj naďalej čierni otroci so ženami a deťmi, predávaní na verejných námestiach a takmer o dve storočia neskôr mal Martin Luther King - nositeľ Nobelovej ceny - „jeden sen“, ibaže bol zavraždený.
     
     Porota v Oslo udelila Obamovi tiež takú cenu, takže sa stal takmer legendou. Na druhej strane ale milióny ľudí videlo zábery, ako nositeľ Nobelovej ceny Barack Obama, sa náhli do Afganistanu, akoby svet ignoroval masové vraždenie, pálenie kníh, posvätných pre moslimov a zneuctenie mŕtvol zavraždených osôb.
     
     Žiadny čestný človek nemôže nikdy súhlasiť s teroristickými činmi, ale má snáď prezident USA právo na odsúdenie a právo na zabitie? Právo na to, aby sa stal súdnym tribunálom a zároveň katom hneď troch ľudí v krajine, ktorá je na druhom konci sveta?
     
     Videli sme prezidenta USA ako beží po schodoch vysokého schodišťa v košeli s vysúkanými rukávmi, ako sa ponáhľa po dlhom pohyblivom koridore, aby pred početným vojenským kontingentom predniesol prejav, ktorý vojaci „odmenili“ nemastným-neslaným potleskom.  Nie všetci americkí vojaci sa narodili ako Američania. Myslel som na kolosálne výdavky, ktoré svet platí na túto vojnu, pretože -  na čie plecia idú tieto sumy, presahujúce dnes 15 miliárd dolárov? Toto je, čo ponúka ľudstvu vážený nositeľ Nobelovej ceny?

Fidel Castro Ruz, 3. mája 2012, 19:50 hod.